RunTour Liberec 2013 - Aké je to byť trasérkou pre nevidomého bežca

Na RunTour Liberec som sa rozhodla prihlásiť už po dobehnutí Plzne. Kto sleduje môj FB, vie, že som sa
rozhodovala medzi 5km a 10km traťou. Oficiálny 10km závod som ešte nebežala, bola to celkom výzva a nakoniec som sa teda rozhodla pre dlhšiu trať.

Už na Běhu pro Světlušku a v Plzni som sa trochu zaujímala o beh s nevidomým ako trasér. Preto, keď som na Facebooku RunTouru uvidela, že hľadajú traséra pre nevidomého bežca, rozhodla som sa napísať a zúčastniť sa závodu na 10km ako trasérka.
Moje najväčšie obavy plynuli z toho, aby bol môj spolubežec spokojný s výsledným časom. Keďže trať v Liberci je celkom náročná, radšej som napísala, že to ubehnem za 1:05 až 1:10. Spolubežec, vtedy ešte neznámy súhlasil a tak sme sa dohodli. :)

Ešte vysmiata pred behom. :D

Pred závodom ma ešte kontaktovala pani Radka z nadácie Leontinka s podrobnostami. Môj spolubežec bude Michal, chcel by to dať za hoďku, ale nevadí mu, že som pomalšia, hlavne že dobehneme. Dohodli sme sa kedy a kde sa v sobotu stretneme.

V sobotu som bola pekne nervózna celý deň, cítila som veľkú zodpovednosť. S Michalom sme sa zoznámili asi dve hodinky pred závodom. Celú dobu som tak nejak počítala s tým, že pobežíme na gumičke, ale nakoniec to nebolo potrebné, pretože Michal čiastočne vidí na ľavé oko a stačilo, že pobežím pred ním/vedľa neho po ľavej strane.

Nechala som si urobiť tejpy a potom sme sa šli skušobne prebehnúť. Musela som hlásiť diery, kamene a korene, nie vždy ich Michal videl. Nakoniec sme si ešte spolu s kamarátmi všetci spoločne dali strečing a bežeckú abecedu.

Počas závodu

Prišiel čas štartu, vybehli sme a začalo moje martýrium. :D Nielen, že bolo strašne teplo, ale trať začala asi 2km stúpaním a Michal ma trošku hnal. Zatiaľ to šlo v pohode vydržať, vbehli sme do lesa na celkom náročný terén a každú chvíľu som hlásila nejakú nezrovnalosť, pre nevidomého je trať naozaj veľmi náročná, z môjho pohľadu. No a pre mňa tiež, pretože držať tempo a do toho hovoriť, no uff. Ubehli sme prvé kolo, ktoré zase končilo kopcom a dosť hnusným. Dobrovoľne priznávam, že som občas musela prejsť do chôdze a občas som si pripadala, že Michal vedie mňa, nie ja jeho. :D Funela som za ním a iba hlásila, čo má pred sebou. Na asi ôsmom kilometri sa ma pokúsil opýtať, kde pracujem a tak, zmohla som sa iba na, že mu to poviem potom. :D

A takto sme dobehli!

Nakoniec sme konečne uvideli ten posledný kopec a cieľovú rovinku. :) Dobehli sme spolu za čas 1:03:00 od výstrelu (čipový čas 1:02:32). Ja spokojná a dúfam, že Michal tiež a myslím, že nám to celkom šlo. Dúfam, že to nebolo naposledy, čo sme spolu bežali.